Príbeh

Príbeh knihy

Samotný názov “Koniec prázdnoty” považujem za vydarený. Je jednoduchý ale nie nudný, naznačuje niečo významné ale o obsahu knihy neprezrádza nič. Hrdý som aj na to, že rukopis je po zalomení strán veľmi krátky. Vyjadriť sa k téme na pár riadkoch dostatočne a úplne znamená, že autor má jasno, aký odkaz chce zanechať. Na začiatku nájdete predslov z januára 2015. Je to moje vyjadrenie k súčasnej spoločenskej situácii a pri vydávaní knihy o rok neskôr som predslov zámerne neaktualizoval. Chcel som, aby ste si prečítali ako som videl svet vtedy.

Rukopis je iba polovica tvorivého procesu knihy. Môj rukopis bol definitívne uzavretý v januári 2015. Mal som krátko po 26. narodeninách a bol som poslucháčom štvrtého ročníka UVLF v Košiciach. Nasledoval boj o vydanie, ktorý určite stojí za zmienku. Najprv som nechal rukopis odležať štyri týždne v zásuvke. Vrátil som sa k nemu a dookola čital, aby som si bol istý, že ho chcem mať takto.  Od februára 2015 som začal rukopis ponúkať veľkým slovenským vydavateľstvám. Redakcie ma odmietali, ale veril som, že vydanie knihy je otázka času. Do augusta 2015 sa mi nepodarilo získať vydavateľa, zároveň som si bol istý, že mám materiál na ďalšie knihy. Prevážila u mňa túžba venovať sa písaniu na plný úväzok, tak som zanechal rozbiehajúcu sa vedeckú kariéru a odsťahoval sa z Košíc. September 2015 som strávil v Rudňanoch, október v Kežmarku a v novembri som už býval v Devínskej Novej Vsi. Zobral som manuálnu prácu ako upratovač v závode Volkswagen. Popri smenách som naďalej kontaktoval vydavateľstvá, tentoraz už tie menšie, ktoré zostali na mojom zozname. Náhodou som odpovedal na pracovnú ponuku predavača v kníhkupectve Panta Rhei. Keďže firma potrebovala posily na vianočné obdobie, prijali ma a v decembri som už nastúpil do prevádzky v nákupnom centre Avion na Ivanskej ceste. Okamžite som sa presťahoval na ubytovňu blízko Avionu.

V decembri 2015 začala veľmi intenzívna fáza, keďže som si uvedomil, že ako debutujúci spisovateľ mám neopakovateľnú šancu byť v kontakte s knižným biznisom v prvej línii. Uvedomil som si, že nepotrebujem vydavateľa. Vďaka mojim predošlým skúsenostiam s manažmentom a aktuálnej skúsenosti v kníhkupectve som mal poruke veľa vedomostí na vydanie knihy. Strávil som v kníhkupectve deväť mesiacov a svedomito som sa pripravoval. Všímal som si zákazníkov, aké knihy preferujú, aký druh reklamy na nich účinkuje. Všímal som si samotné knihy, ktoré materiály sa používajú, aké informácie sa uvádzajú v tiráži, ako sa používa ISBN a podobne. Všímal som si ekonomiku kníhkupectva, doplňovanie zásob, vyskladňovanie nepredaných kníh, označovanie regálov a stolov. Vo voľnom čase som si zisťoval ako funguje distribúcia, študoval som odborné príručky pre vydavateľov. Celé kníhkupectvo bolo pre mňa veľké laboratórium, kde som pozoroval kolobeh kníh. Občas som sa pýtal zákazníkov, ako sa dopočuli o knihe, ktorú práve kupovali. Urobil som si vďaka tomu celkom reálny obraz o marketingu a oddelil som propagačné aktivity, ktoré prinášajú výsledky od tých, ktoré sú iba povinným cvičením a nemajú dosah na tržby. Vedomosti z predajne sú pre mňa teraz jedinečným aktívom a konkurenčná výhoda, ktorá ma odlišuje od starších vydavateľov – stovky hodín v obchode a tisícky stretnutí s ľuďmi, ktoré som absolvoval, už nedobehne žiaden manažér v obleku s drahými hodinkami. Vydavatelia nechápu, že spoza excelovskej tabuľky vo svojej klimatizovanej kancelárii nevytvoria kvalitný a kultúrny bestseller. V auguste 2016 som prišiel do kníhkupectva poslednýkrát. S blížiacou sa chvíľou vydania mojej knihy som si doprial odstup a sústredil som sa na manažment. Predaj kníh som už nadobro prenechal kolegom. Napriek tomu s radosťou spomínam na zákazníkov, na komické aj vážne situácie v obchode, vianočnú atmosféru. Úprimne priznávam, že sa mi aj uľavilo. Bežný Slovák vie málo o knižnom biznise, preto predávať a ponúkať kvalitnú knihu je občas nemožné. Som rád, že nemusím stretávať jednorazových zákazníkov.

Druhú polovicu tvorivého procesu mal na starosti Mgr. art. Karol Prudil. Som rád, že si zobral na starosť obálku, sadzbu a prípravu do tlače. Podľa mojich skúseností z kníhkupectva, sú to práve tieto elementy, ktorým vydavatelia nevenujú náležitú pozornosť v domnení, že ich zákazníci nevnímajú. Opak je pravdou, zákazníci vnímajú podprahovo všetky aspekty knihy, aj materiál a sadzbu. Táto skúsenosť sa im ukladá v podvedomí a budujú si asociácie, ktoré ich pri ďalšej návšteve buď povzbudia k míňaniu peňazí, alebo odradia. Pozrite si ďalšiu Karolovu prácu na karolprudil.sk a www.remini.sk.

V apríli 2015 som napísal a publikoval blog Školské potreby na portáli Denníka N. Uvedomil som si, že blogy-komentáre dokážu robiť môjmu menu reklamu. Platí zákon, že ak vo svojom blogu zatnem do živej témy a blog nebude príliš dlhý, bude viac-menej úspešne rozšírený medzi ľuďmi. V júli 2015 som založil blog fiftyshadesofzen.tumblr.com. Sú to aforizmy, ktoré som vnímal ako protiklad ku komentárom. Chcel som, aby ľudia spoznali, že viem písať dlhé aj krátke texty a stále budú moje vety úderné. Chcel som demonštrovať, že mám schopnosti písať a vyjadrovať sa verejne. Blogom na Denníku N som sa po čase prestal venovať, pretože sa mi pokazil počítač a mohol som publikovať iba cez smartfón. Zameral som sa iba na aforizmy. Hneď ako si zadovážim nový notebook, začnem sa venovať obom stránkam rovnomerne. Som vďačný za oba blogy, pretože texty, ktoré na nich publikujem, vznikajú naozaj pomaly a poctivo.

Príbeh autora

Ondrej Kandráč, Rudňany. To je všetko o mne. Tri slová, trikrát písmeno “R”. Z copywriterského hľadiska vyjadruje písmeno “R” temperament a bojovnosť, akoby to bola červená farba abecedy. Keď som bol žiačik, povedal som na hodine dejepisu, že by sme mohli tráviť viac času štúdiom vojenstva, armád a stratégie. Bol som spolužiačkou vysmiaty, že som nedospelý. V roku 2016 je vojna na Ukrajine a celkovo je na planéte mnoho hotspotov, kde je konflikt na spadnutie. Už sa mi nesmejú. Moja bojovnosť, moje tri “R”, ktoré ma definovali, boli celý život na obtiaž, ale dnes ma ťahajú dopredu.

Bola to výzva vyrastať v obci, kde žijú síce milí ľudia, ale aj tak medzi sebou podvedome súťažia, kto má uhladenejší trávnik alebo balkónik. Konformita a schématický životný štýl komunizmu pretrvávajú dodnes. Uvedomoval som si, že Sovieti tu boli hlavne kvôli nerastným surovinám. Keď vyťažili dostatok a už sa neoplatilo udržiavať chorobný mafiánsky režim, zatvárili sa, že odchádzajú. Sledoval som dokumentárne filmy o zahraničných univerzitách a hodnotách, ktoré tam kultivujú a bolo mi ľúto, že na Slovensku kvôli ZSSR zastal vývoj. Dnes už neberiem Západ za automatický vzor ako kedysi, ale aj tak ma mrzí, že potenciál Slovenska v podobe “mozgov” alebo zdrojov tečie kamkoľvek, iba nie späť na rodnú zem. Dospievanie v Rudňanoch sa nieslo v duchu pouličného futbalu do neskorého večera, prechádzok okolitými lesmi a občas drsných naťahovačiek medzi “bandami” teenagerov. Každá “banda” si bránila svoju ulicu a ja som pozoroval život a hierarchiu medzi nimi. Fascinuje ma, že pravidlá platné na ulici, kde rešpekt znamená viac ako peniaze a človek si robí meno činmi a nie sympatiami, sú univerzálne a objavil som ich neskôr aj medzi akademikmi, vedcami a obchodníkmi.

Po strednej škole som nastúpil na fakultu do Nitry. Bolo to v roku 2006, pár mesiacov po tom, ako bola Hedviga M. napadnutá hulvátom a šikanovaná štátnymi orgánmi. Tento moment bol môj “Vietnam” – uvedomil som si, že nežijem v bezpečnom štáte a že ktokoľvek môže byť označený za nepriateľa. Veľmi som prežíval aj vpád ruských vojsk do Tbilisi, hlavného mesta Gruzínska, v roku 2008. V čase keď väčšinu rovesníkov znepokojovali maďarské gardy a Jobbik, vnímal som Putina ako pravú hrozbu. Zo zahraničnej tlače som vedel, že Maďarsko je v zlej ekonomickej kondícii a národnostné burcovanie je iba marketingový smog. Zahraničná tlač bol fenomén, ktorý som v Nitre objavil. Celé hodiny denne som trávil na weboch The New York Times, The Economist a BBC. Vďaka tomu som videl, ako veľmi je tento svet komplexný, že história sa opakuje a ako plytko informujú naše médiá o zahraničných udalostiach. Po troch rokoch som pocítil potrebu zmeny a odišiel som do prvého ročníka odboru Všeobecné veterinárske lekárstvo na UVLF v Košiciach.

Košice boli miestom, kde som začal naplno mútiť vody. Hneď po nástupe som sa prihlásil do dobrovoľníckych spolkov a bol som súčasťou viacerých tímov, ktoré sa snažili posunúť študentské aktivity na nové úrovne. Som vďačný univerzitnému vedeniu jednak UVLF, ale aj UPJŠ a TU, že umožnili vznik prostedia, ktoré vítalo zanietených študentov. Vďaka dobrovoľníckym aktivitám som sa dozvedel o výskume humánnych demencií, ktorý prebiehal v laboratóriách Slovenskej akadémie vied v Bratislave v spolupráci s mojou univerzitou. Po chvíľke váhania som kontaktoval zodpovedných ľudí a bola mi umožnená spolupráca na tomto výskume a aj plnohodnotná stáž v Bratislave. Projekt som ukončil po troch rokoch publikovaním vedeckého článku spolu s kolegami z Košíc a Bratislavy (odkaz na článok). Zároveň som začal v Košiciach trénovať japonský šerm Kendó pod vedením pána Miroslava Skybu. Kendó ako šport zohrával pre mňa dôležitú úlohu. Pri napätých uzávierkach a termínoch v rámci mojich aktivít som dokázal vďaka Kendó načerpať psychycké sily (odkaz na Kendó v Košiciach).

V roku 2012 sa udiala ešte jedna dôlezitá vec – začal som písať “Koniec prázdnoty”. Nevedel som, ako sa kniha bude volať, ale túto pracovnú verziu som svedomito zamlčal pred svetom. Tušil som, že ak by som o nej hovoril, nemal by som motiváciu ju dokončiť. Skompletizoval som ju medzi októbrom a novembrom 2014. Nachádzal som sa v medziročníku, to znamená že som opakoval výučbu premetov, ktoré som predchádzajúci rok nedokázal absolvovať. Môj školský týždeň bol preto krátky a ja som venoval väčšinu času písaniu knihy. Spočiatku som mal v pláne napísať knihu podobnú Myšlienkam k sebe samému od Marca Aurelia Antonina, ktorej český preklad “Myšlenky k sobě” som čítal. Preto je v úvode Konca prázdnoty prvých pár odstavcov veľmi všeobecných a sú očíslované. Ďalšia zaujímavosť – rukopis som vydal tak, ako som ho prvýkrát napísal do textového editora. Nerobil som žiadne kompozičné úpravy. Celú knihu som napísal doslova na jediný pokus, čo je podstata zenu a praktickej filozofie – robiť čokoľvek na jediný pokus. “Koniec prázdnoty” som dokončil pár dní pred 26-timi narodeninami.

Viem, že sa vynoria nevyžiadané rady od anonymných ľudí, že som mohol urobiť toto lepšie a tamto lepšie. Môj odkaz je, že som dal do knihy celú osobnú energiu, vlastné peniaze a všetok voľný čas. Pokiaľ nepoznáte tento pocit, nemáte podobnú skúsenosť a predsa mi radíte, nepočujem vás.

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s